ROZHOVOR s Marekom Maarom Holečkom, nositeľom dvoch Piolet d´Or – horolezeckých Oskarov

Cestou späť len polovicu, lebo ako hovorí, niečo zjete, niečo stratíte... A je úplne jedno, či ide liezť na dva týždne do Himalájí, na ľadovec do Antarktídy alebo do Patagónie. 

„Dnes sa všetko minimalizuje, nič sa zbytočne nezdvojuje,“ hovorí pragmaticky skúsený horolezec. „Na výstupy chodím vždy vo dvojici, teda s človekom, ktorému absolútne dôverujem a on mne, svoje životy máme v rukách toho druhého. Šerpov nevyužívam, ak niečo nemám, musím sa bez toho zaobísť.“

Na ľadovci 

Tento minimalizmus má, vzhľadom na povedané, svoje opodstatnenie. Štverať sa ma osemtisícovku so zbytočnou záťažou je kontraproduktívne. Oblečenie nosí Maara takmer všetko na sebe, pretože hore býva pekelná zima. Ako nechcený suvenír si napriek tomu pravidelne priváža omrzliny. 

Jedlo, hoci horolezci podávajú neskutočné fyzické výkony, je takisto veľmi jednoduché, instantné, sušené a mastné, žiadne novodobé „energeťáky“ v ňom nemajú miesto. Dokonca ani extra dávka cukru, pretože ju horolezec rýchlo spáli, prospešná je skôr slaninka, ktorá dodá energiu na dlhší čas. Vodu nosiť netreba, v snehu a ľade je jej dosť.  A ešte z toho minima, ktoré sme spomenuli, pretože počasie býva vrtkavé a občas vás na pár dní zdrží, treba napokon ubrať, aby to nejako vyšlo až do zostupu.

„Áno, veľakrát ´strádame´,“ stručne zhodnotí svojich približne 40 výprav Maara. Všetko sa to odráža aj na metabolizme, ktorý v mínusových teplotách výrazne spomalí, ale nie úplne...

Baruntse – Himaláje 

Nesťažuje sa ani na dýchanie bez kyslíkovej bomby, ktoré, ako je známe, sa smerom hore podstatne sťažuje.

„Dýchanie nie je problém, problém je samotný pohyb, takže sme v podstate stále udýchaní, ale nič nás nebolí ani nedusí. A telo je múdre, po istom čase začne produkovať viac červených krviniek a tým telo okysličovať.“

Pre Maaru je nemať isté veci samozrejmosť. Žiadne lieky, málo jedla, málo spánku, aj to veľakrát len polosediačky, natlačení s parťákom v úzkom priestore, v ľadovom spacáku, ktorý musíte občas najprv zlomiť, aby sa dal vôbec použiť a potom ho zohriať vlastným skrehnutým telom.

Escudo – Torres del Paine. Oddýchli by ste si tu? 

„My tam, obrazne, umierame každý deň,“ skonštatuje opäť pragmaticky Maara a dodáva: „Najdôležitejšie pre úspešný výstup je šťastie a chladná hlava, absolútne sústredenie. Veľakrát bivakujeme na mini miestach, kde je z každej strany kilometrová kolmá stena a pod ňou sa veru ocitnúť nechcete.“

Nečudo, že sa počas náročného výstupu cvrkne na polovicu.

„Bežne stratím 15 kilogramov svalovej hmoty,“ upresní.

Po výstupe v Himalájach. Pätnásť kíl svalovej hmoty je preč.

Takže keď dorazil na naše pozvanie do redakcie, spoznala som ho len podľa širokého úsmevu. Práve sa totiž vrátil oddýchnutý a „pribratý“ z rodinnej dovolenky v Thajsku. Na Slovensko prišiel pokrstiť svoju najnovšiu knihu Dotknúť sa duše. Na konte ich má už niekoľko – České himalájske dobrodružstvo I. a II. – Zápisník horolezca, Dotknúť sa hviezd, Dotknúť sa neba. Okrem toho nakrúca dokumenty a prednáša.

S najnovšou knihou, ktorú pokrstil aj v Bratislave.

Vypočujte si naozaj zaujímavé rozprávanie o dobrodružných cestách Mareka Maaru Holečka, ktoré sa vždy začínajú tým, že objekt, na ktorý lezie, sa mu musí najprv fyzicky páčiť a potom nasleduje doslova detektívna práca, ako na ňom nájsť novú cestu.

Gašerbrum

Marek Mára Holeček je jeden za najúspešnejších a najskúsenejších horolezcov súčasnosti. Ak prvý Čech v histórii získal hlavnú cenu prestížneho ocenenia Piolet d´Or za prvovýstup alpským štýlom juhozápadnou stenou 11. najvyššej hory sveta Gašebrum I.